Aristokrat Artur Praznohlavskij de Eadem má majetku ponad hlavu. No ako sa vraví, s jedlom rastie chuť. A nielen to. K šťastiu mu chýba ešte aj nejaká vládna funkcia, prípadne titul. A to predsa nemôže byť problém. Veď Durakovskij si vybavil funkciu vládneho radcu za peniaze, Oslovič si takto vybavil titul baróna. A Nadutovskij? V rámci svojho plánu, stať sa radcom, hostí u seba mladého Nravoviča, vládneho tajomníka, na ktorého slovo vraj dá jeho excelencia. Cieľ je jasný. Použiť mladého Vladimíra, ktorého pôvod je „pochybný”, a potom ho pekne krásne vykopnúť, ako sa to robí s chudobou. Lenže viac ako šanca získať funkciu radcu, rastie láska medzi Vladimírom a Ľubicou, neterou a dedičkou Praznohlavskeho.
Hru Hlavný Bubeník napísal Alexander Duchnovič v roku 1852, no témy, ktoré v nej otvára, sú viac ako aktuálne. Veď prípady získať funkciu či titul nie najčestnejšími spôsobmi vidíme aj dnes. Láska dvoch mladých ľudí patrí stále k tým najčistejším citom. Úcta k rodičom je morálnym imperatívom. A rovnoprávnosť každého človeka, každého národa, dodnes nie je samozrejmosťou.
Inscenáciu Hlavný bubeník Divadlo Alexandra Duchnoviča uvádza ako poctu pri príležitosti 220. výročia narodenia národného buditeľa Rusínov, po ktorom je pomenované.
Divadlo A. Duchnoviča – Hlavný bubeník
